Tel./fax 02/5556 2980 (záznamník)
International calls tel./fax 00421 2 5556 2980 (voice mail)
email: matus.droppa@gmail.com (webmaster)
Uvažoval som, či na tomto mieste použiť niektorý z úvodníkov k mojim výstavám z pera príslušného komisára, alebo vhodný výňatok z katalógu. Nenašiel som ale nič, čo by odrážalo môj pocit z aktuálnej prezentácie výtvarných prác. Naviac životopisné údaje a nadhľadové, odbornou terminológiou uštrikované vety mi zabránili prečítať ktorýkoľvek z týchto textov dokonca. Som retrospektívne vďačný všetkým hosťom vernisáží za toleranciu, ktorú prejavili na týchto podujatiach.
S ateliérom sa spájajú moje prvé spomienky na detstvo. Veľká miestnosť, plná čarovných vecí, ktoré otec používa pri oživovaní veľkých i menších bielych papierov a plátien. Veľké okná a presklenná strecha umocňovali pocit zázračného a krásneho. Chcel som byť čo najskôr veľký. Myslel som, že je výsadou dospelých oživovať veci, lebo obrazy som vnímal ako živé. Niekedy som sa s niektorými obrazmi rozprával. Jeden pískal pesničky, keď som ho poprosil: "Nože zapískaj Matúš!". Otec doma hovoril liptovským nárečím.
Mne to veľmi nešlo. Nech som robil čo robil, dialekt bol prešpurácky a moje obrázky sa nijako nechceli podobať na otcove. Nebola s nimi žiadna rozumná reč.
Odrazu som musel chodiť do školy. Dlho, 18 rokov. Ku kamarátom z detstva pribudli kamaráti a najmä dievčence zo školy a odinakiaľ. Hry a zábava sa posunuli bližšie k hranici morálky a zákona, ale škola sama o sebe nezanechala hlbší dojem a zrejme ani hlbšiu stopu.
Otec realizoval viacero výtvarných diel v architektúre a bolo treba pomáhať. Robiť na takej veľkej stene, aj keď nie svoje, to už bolo niečo! Na vlastné maľovanie a kreslenie veľa času neostávalo, ale zato práca mi išla lepšie od ruky. Nepochybne to bola potreba utiecť od roboty na otcových realizáciách, aj kvantum preštudovanej literatúry o "kunsthistórii", teórii umenia, či kontakt s výtvarníkmi mojej generácie, čo spôsobilo, že som si s vlastnými obrazmi začal viac rozumieť.
Nepochybne nočné rozhovory s otcom o filozofii výtvarnej tvorby, estetike a etike, naviac pred rozpracovaným monumentálnym dielom urobili svoje a presvedčili ma, že mám česť s jedným z najvzdelanejších výtvarníkov svojej doby. Dúfam, že som čosi pochytil z virtuóznej maliarskej kresby Ferka Šestáka, robustnosti Milana Kubíčka a Bohuša Baču, hravosti a tvorivosti Ludvika Hološku, precíznosti Joža Jankoviča, meditatívnosti Dulanského či Kulhavého. Ak niekto nájde v mojom obraze kus Jana Bergera, hľadal dobre. Každá melódia je zložená z tónov, ktoré nevymyslel autor melódie.
Prišli výstavy. Sprvu napätie a zvedavosť na reakciu publika. Neskôr iba zvedavosť. Kritické reakcie, konštruktívne a dobre myslené no a samozrejme aj tie iné. Obdobie altruistického rozdávania obrazov kamarátom i tým, ktorí sa po čase nevedeli rozpamätať, kde ten obraz, čo sa im tak strašne páčil vlastne teraz je.
Analytické a syntetické pohľady výtvarných teoretikov a výstavných komisárov s takým či onakým rezultátom som akceptoval, ale nepamätám sa, že by mi pomohli. Možno som nemal šťastie, ale po skúsenosti viem, že každá rada je drahá. V konečnom dôsledku si maliar musí každý posun dopredu či dozadu vykonzultovať s vlastným obrazom. Aj keď mi štúdium majstrov pomohlo klásť otázky, odpovede pokiaľ som našiel, našiel som v práci.
Maľujem v Bratislave a všelikde po Slovensku. Dva roky som mal ateliér v Zohore, odkiaľ bol Albín Brunovský, ale po Záhorí sa potulujem intenzívne tak 15 rokov. Odmala chodievam do Liptova pod Kriváň, Choč a Ďumbier. Tri roky som mal ateliér vo Vyšných Ružbachoch a z kúpeľov som si bezočivo, na 3 roky urobil vlastnú galériu. Viselo 370 obrazov, za čo sa mi patrí poďakovať Vladovi Šefferovi, Rudovi Žiakovi a Ferkovi Horalovi. Hneď za kopcom v Strážkach je nádherná stála expozícia Ladislava Medňanského. To bol pán maliar a jeho vplyvu sa nebránim. Tak ako ma to voľakedy lákalo do sveta len sa nedalo, tak som zakotvený na Slovensku. "Svet je v zrnku piesku".
Časom som pochopil omyl detstva o schopnosti veľkých oživovať veci. Rád by som sa vrátil do čias, kedy stačilo poprosiť: "Nože zapískaj Matúš"! Dnes sa mi to darí veľmi zriedka a obrazy už nerozdávam..
Vždy to bol zápas s časom, s nevyhnutnými starosťami uživiť rodinu a ako tak udržať na uzde dvoch synov, vraj "po oteckovi".
Zostal zápas s časom. Starší syn má takmer dva metre. Volá sa Vlado, u nás je to už tradícia. Mladší je kratší tak o 3 centimetre, urobil túto webovú stránku a volá sa Matúš, podľa toho pískajúceho obrazu.
Vlado Droppa
1976 Divadelný klub na Sibírskej ulici v Bratislave
1982 Kultúrny dom v Šamoríne (s akad. mal. Dušanom Badom)
1984 IGHP v Bratislave
1985 Reštaurácie Bratislava (Arkádia, Stará sladovňa tematická výstava "Stará Bratislava")
1992 Galéria "Heffner" (s akad. mal. zasl. umelcom Vladimírom Droppom) "Stretnutie generácií"
1999 Kultúrny dom v Moravskom Sv. Jáne (tematická výstava "Krajiny a kytice")
2000 Zohor
2000 - 2004 Dlhodobá expozícia kúpele Vyšné Ružbachy
2004 Stará Ľubovňa, Provinčný dom (výstava "Fragmenty")